Preskocit navigáciu

Heraldika


Heraldika je veda o vzniku, vyhotovovaní, používaní a vývoji erbov a znakov. Jej názov pochádza od slova herold. V stredoveku a ranom novoveku to bol dvorný a šľachtický ceremoniár vyhlasujúci správy a rozhodnutia. Na šľachtických turnajoch ohlasoval nastupujúcich rytierov, takže musel dobre poznať ich rodové erby. Heroldi si postupne vytvorili hierarchiu a v niektorých štátoch napr. v Anglicku aj vlastné úrady.
   

Heraldiku delíme na dve časti:

  • teoretickú – skúma dejiny a používanie erbov,

  • praktickú – učí o spôsoboch vyhotovovania erbov a znakov a pozostáva zo štyroch odborov:

1.    blazonovanie – popis erbov,

2.    historizovanie – dejinný výklad erbov,

3.    kritizovanie – analýza a posudzovanie erbov,

4.    kreslenie – grafické alebo plastické vyhotovovanie erbov a znakov.
Heraldika neskúma len šľachtické erby, ale aj znaky štátov, miest a kooperácií, z ktorých sa mnohé používajú dodnes. Úzko súvisí a spolupracuje so sfragistikou (skúma vznik, vývoj, vyhotovovanie a používanie pečatí), genealógiou (náuka o rodoch) a s dejinami umenia.
  
Heraldika sa musí riadiť a presne dodržiavať heraldické pravidlá. Prvým pravidlom je dobrá viditeľnosť erbu - štítové znamenie musí byť čo najväčšie, figúry musia byť zobrazené štylizovane a musia sa používať čisté, základné farby. Pri farbení platí zásada ukladať farbu na kov a kov na farbu, nikdy nie farbu na farbu a kov na kov.
  
Ďalším pravidlom je úhľadnosť erbu. Dosahuje sa tým, že všetky časti erbu musia byť v súlade s dobovým štýlom.
  
Najdôležitejším pravidlom je správnosť vyhotovenia. Erb je správny len vtedy, keď sa pri jeho zhotovovaní dodržia vyššie uvedené požiadavky.
    
Úplný stredoveký erb sa skladá z hlavných častí

  • štít so znamením,

  • prilba - helma,

  • klenot,

  • prikrývadlá,

a vedľajších častí

  • strážcovia alebo nosiči štítu, erbové plášte a stany, zástavy a koruhvy,

  • koruny, klobúky, čapice, rady a iné odznaky,

  • heslá a rodové alebo bojové devízy,

  • ďalšie vedľajšie znaky.

Dôležité je, aby erb obsahoval štít so znamením, ostatné zložky môžu chýbať.

h1
     
Štít so znamením
    
Štít bol pôvodne obrannou zbraňou, v 12.storočí sa naň začali umiestňovať heraldické figúry, v dôsledku čoho sa stal základom erbu. Spočiatku sa na ľahký drevený štít figúry len pripevňovali, neskôr sa začali maľovať.
  
Heraldický štít možno rozdeliť dvoma kolmými a dvoma vodorovnými čiarami na 9 polí, pre ktoré má heraldika špeciálne pomenovania. Tieto polia sú veľmi dôležité pri blazonovaní erbu.
  
1 2 3 – hlava štítu
4 5 6 – prostredné miesto (brvno)
2 5 8 - kôl
1 4 7 – pravá (predná) strana štítu
7 8 9 – päta štítu (noha)
3 6 9 – ľavá (zadná) strana štítu

h2
     
Na štít sa umiestňujú znamenia erbu, ktorými môžu byť tinktúry alebo figúry.
   
Heraldika rozoznáva len šesť základných tinktúr, rozdelených na kovy (svetlé tinktúry) a farby (tmavé tinktúry); okrem toho rozoznáva takzvané kožušiny.
Samotný štít, ktorý nesie znamenia je vyfarbený jednou zo základných tinktúr. Figúry erbu sú s malými výnimkami tiež vyobrazené len v týchto tinktúrach. V neskorších obdobiach sa začali používať aj iné, než základné tinktúry, napríklad tmavočervená (krvavá), oranžová, belasá (nebeská), ružová (telová) a podobne.
        h3
     
Vždy musí byť umiestnená kovová tinktúra na farbu alebo farebná tinktúra na kov. Toto pravidlo vzniklo v období, kedy erby na štítoch a vlajkách slúžili na rozoznanie jednotlivých rytierov v boji, takže museli byť dobre viditeľné a kontrastné. Kožušín sa toto pravidlo nijako netýka, môžu byť teda umiestňované aj na kovy aj na farby a aj na iné kožušiny.
   
Erbové figúry možno rozdeliť na:  
      

 1. figúry heroldské – geometrické obrazce, ktoré vznikli rozdelením štítu rôznymi čiarami na menšie plôšky. Platí zásada, že čiary musia prechádzať celým štítom, alebo od okraja po inú deliacu čiaru. O štiepenom štíte hovoríme, ak je rozdelený kolmou čiarou. Keď je plocha štítu rozdelená vodorovne, šikmo alebo koso, ide o delený štít.

Základné delenia štítu

h4

Čísla na poliach znamenajú poradie pri blazonovaní (popise erbu).

2. figúry všeobecné – znázorňujú najrozličnejšie výtvory telesnej a duševnej činnosti ľudí. Na rozdiel od heroldských znamení sa nemusia na 2 – 3 miestach dotýkať okrajov štítu. Tieto figúry delíme podľa zobrazovaných predmetov do troch skupín:

  • prirodzené – životné (človek; zvieratá – najmä lev, orlica; rastliny),

  • neživotné (nebeské telesá; útvary Zeme; voda, oheň;...),

  •  neprirodzené – svätci; anjeli; vybájené zvieratá; obludy;...,

  • umelé – predmety, ktoré vyhotovil človek (pracovné nástroje; zbrane; stavby; písmená; značky;...).
Prilba – helma
  

Heraldická prilba je len vtedy, ak sa na ňu môže pripevniť klenot (výzdoba). V 12. – 15.storočí sa v Európe používali 4 typy prilby:

  1. hrncová – má plochý vrch a otvor pre oči a dýchanie. Vpredu je dlhšia ako vzadu, váži cca.5kg.

  2. vedierková – má oválny vrch, je väčšia a dlhšia ako prilba hrncová. Má 2 výhody, váha spočíva na pleciach a veľkosť umožňuje voľné pohyby hlavou.

  3. kolčia – má zobákovitý tvar; predná spodná časť je dlhšia ako vrchná. Váha tejto prilby spočíva na pleciach a dosahuje až 20kg. 

  4. turnajská / turnajová – je otvorená, rozšírený očný otvor chráni mriežkovanie.
Klenot
   
Jedná sa o heraldickú ozdobu a priamo v boji sa nepoužíval, aby nezaťažoval už tak ťažké brnenie rytiera. Klenot spravidla opakuje znamenie na štíte, môže však byť aj úplne odlišný. Klenotom môžu byť všetky štítové znamenia a heroldské figúry. Aby sa dali prispôsobiť na prilbu, heraldika si pomáha tzv. pomocnými klenotmi, na ktoré sa naniesol potrebný obraz. Patria k nim: dosky, rohy, krídla, klobúky, čapice, zástavy, ľudský a zvierací trup. Keď sa klenot odlišuje od štítovej figúry, hovoríme o samostatnom klenote.
 
h5
Prikrývadlá
  
Sú to vlajúce kusy látky, ktoré mali pôvodne len praktický účel. Chránili bojovníkov pred nepriazňou počasia, prachom, tlmili tiež zásahy meča. Prikrývadlá sa farebne stotožňovali so štítovým znamením, pričom neplatilo pravidlo o striedaní farby a kovu.

h6

celistvé prikrývadlo

h7

rozsekané prikrývadlo
Rozdelenie erbov
    
Z historického hľadiska sa erby delia na pôvodné a udelené.
  
Z právneho hľadiska delíme erby podľa toho, kto ich používa, teda koho zastupujú. Ide o erby rodové, štátne, župné, erby miest, dedín, cechov, rádové a duchovné.
  
Podľa zvláštneho určenia môžu byť erby aliančné – združené (vznikli spojením dvoch alebo viacerých erbov do jedného celku, napr. v prípade manželstva, dedičstva, vstupu do rádu a pod.), hovoriace (na nich je pomenovanie erbovej figúry podobné alebo totožné a menom majiteľa, napr. v znaku Mníchova je mních, v znaku Ružomberka je ruža a pod.) a vyčkávacie (tieto erby majú prázdny štít bez erbových figúr; majiteľ čaká na titul, úrad, dedičstvo atď.).
  
Literatúra:
 
ZÚBACKÁ, I., - ZEMENE, M.: Kapitoly z pomocných vied historických.Bratislava: Univerzita Komenského v Bratislave,1993
    

Skočiť na menu


Share